11. kapitola
Prvá reč Cófara
1 Tu odpovedal Cófar Naamatský a riekol: 2 Či azda množstvo slov má zostať bez odpovedi? Ale je isté, že muž hojných rtov nebude spravedlivý. 3 Tvoje márne reči umlčujú ľudí; posmievaš sa, a niet toho, kto by ťa zahanbil, 4 a hovoríš: Moja náuka, je čistá, a vraj som čistý, Bože, v tvojich očiach. 5 Ale oj, aby prehovoril Bôh a aby otvoril proti tebe svoje rty! 6 Vtedy by ti oznámil tajomstvá múdrosti, lebo dvakrát toľko si zaslúžil vskutku a vedz, že ti Bôh dáva zabudnúť mnoho z tvojej neprávosti. 7 Či azda vystihneš hlbiny bytosti Boha? Či dosiahneš až po dokonalosť Všemohúceho? 8 Tam výšiny nebies - čo učiníš? Hlboké pod peklo - čo poznáš? 9 Miera toho dlhšia ako zem a širšia ako more. - 10 Jestli ta prejde Bôh a zavrie alebo keď svolá shromaždenie na súd, kto mu zabráni? 11 Lebo on zná ničomných ľudí márnych a vidí neprávosť a nepozoroval by? 12 A preto prázdny človek nech nadobudne rozumu, a divoké osľa nech sa preporodí v človeka! 13 Ak ty nastrojíš svoje srdce a rozprestrieš svoje ruky k nemu, 14 - jestli je neprávosť v tvojej ruke, vzdiaľ ju od seba a nedopusti, aby v tvojich stánoch prebývala nešľachetnosť - 15 áno, vtedy pozdvihneš svoju tvár bez poškvrny; budeš stáť neochvejne a nebudeš sa báť; 16 lebo ty zabudneš na trápenie; budeš naň spomínať ako na vody, ktoré sa pominuly, 17 a tvoj pozemský život nastane jasnejší nad poludnie, a nech by bolo tma, bude jako ráno. 18 A budeš dúfať, lebo bude nádej, a keď poprezeráš príbytok, ľahneš si bezpečne 19 a položiac sa budeš ležať v pokoji, a nebude nikoho, kto by poplašil, a mnohí budú hladkať tvoju tvár. 20 Ale oči bezbožných sa zatmejú, a útočište im zahynie, a ich nádej vydýchnutie duše.