3. kapitola
Tretia elégia
1Som muž, čo skúsil biedu pod prútom jeho hnevu. 2Vohnal a voviedol ma do temnôt, kde svetla niet. Alef 3Na mňa len dvíha zase celý deň svoju ruku. 4Zosušil na mne telo, kožu, dolámal moje kosti. 5Obklopil, obkľúčil ma jedom a útrapami. 6V temnotách ma usadil ako večne mŕtvych. 7Ohradil ma, že neuniknem, reťaze mi zaťažil; 8hoc by som volal, kričal, udusí moju prosbu. 9Na cesty mi dal hradby z kvádrov, moje chodníky porozvracal. 10Je mi ako striehnuci medveď, lev, ktorý čaká v skrýši. 11Zviedol ma z cesty, roztrhal ma, zničil ma celkom. 12Natiahol svoju kušu, postavil ma ako cieľ pre šíp. 13Do mojich obličiek vstrelil šípy zo svojho tulca. 14Všetok ľud si robí zo mňa posmech, pesničky celý deň. 15Horkosťou ma nasýtil, opojil ma palinou. 16Zuby mi zodral štrkom, nachoval ma popolom. 17Z pokoja si mi vyhnal dušu, zabudol som na blaho. 18Vravel som: "Zmizla moja hrdosť, tiež moja nádej v Pána." 19Spomeň si na moju biedu, utýranosť, na palinu a otravu. 20V spomienke je stále schúlená moja dušička vo mne. 21Toto si beriem k srdcu, pre toto budem dúfať. 22Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, 23obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť. 24"Pán je môj údel, vraví moja duša, nuž v neho dúfam." 25Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho, k duši, ktorá ho hľadá. 26Dobre je ticho čakať Pánovo spasenie. 27Pre muža je dobre, keď nesie svoje jarmo od mladi. 28Nech sedí mlčky osamelý, veď mu ho on položil! 29Nech si až po prach skloní ústa, ešte je azda nádej. 30Ponúknuť má líce, keď ho bije, potupou sa nasýtiť. 31Pretože Pán nezavrhne naveky ... 32Zmilúva sa - hoc i zarmucuje - svojou veľkou milosťou. 33Zo srdca nepokoruje, nezarmucuje synov ľudských. 34Keď drvia pod nohami všetkých zajatcov zeme, 35keď zvrátia právo muža pred tvárou Najvyššieho, 36keď potlačia v súde človeka, nevidí to Pán? 37Na čieže slovo sa čo stalo, keď to nerozkázal Pán? 38Nevychádza z úst Najvyššieho nešťastie aj blaho? 39Čože sa ponosuje živý človek, muž pre trest za hriech? 40Prezrime svoje cesty, preskúmajme a vráťme sa k Pánovi; 41na dlaniach pozdvihujme srdcia do neba k Bohu! 42My sme sa prehrešili, búrili sa, preto si neodpustil. 43Zahalil si sa hnevom, stíhal si nás, stínal si, nezľutoval si sa. 44Zahalil si sa do oblaku, aby neprenikla modlitba. 45Urobil si nás odvrhlinou, smeťou uprostred národov. 46Proti nám otvárali ústa všetci naši odporci. 47Hrôza a jama nás čakala, zánik a skaza. 48Potoky vôd mi prúdia z oka pre skazu dcéry môjho ľudu. 49Oko mi slzí, neustáva, spočinku nemá, 50kým nepozrie a nepohliadne z nebies Pán. 51Oko mi trápi dušu pre všetky dcéry môjho mesta. 52Ako na vtáka poľovali na mňa odporci bez príčiny. 53V jame mi nivočili život, skál nahádzali na mňa. 54Vody mi zakrývali hlavu, myslel som: "Je mi koniec." 55Vzýval som, Pane, tvoje meno z priepastnej jamy. 56Počul si môj hlas: "Neskrývaj si ucho, keď si uľahčujem výkrikom." 57Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: "Neboj sa!" 58Viedol si, Pane, spory mojej duše, vykúpil si môj život. 59Videl si, Pane, moju utýranosť, zastaň sa môjho práva! 60Videl si, Pane, celú ich pomstivosť, ako sa na mňa stroja. 61Čul si ich hanobenie, Pane, ako sa na mňa stroja, 62reči mojich odporcov, plány proti mne celý deň. 63Pozoruj ich, či sedia a či stoja, že ja som ich pesničkou. 64Odplať im, Pane, podľa zásluh, podľa ich činov! 65Dopusťže na ich srdce tvrdosť, nech ich stihne tvoja kliatba! 66Stíhaj ich v hneve a znivoč ich pod svojím nebom, Pane!