Správa o činnosti Slovenskej biblickej spoločnosti

1. kapitola

Prvá elégia

1 Ach, ako sedí osamelé mesto (kedysi) plné ľudu, postihol osud vdovy paniu národov, kňažná medzi krajinami ostala poplatnicou.
2 Prehorko plače v noci, líca má zaslzené, niet, kto by ju potešil zo všetkých jej milencov; priatelia, tí ju opustili, prešli k jej nepriateľom. 3 Pod nátlakom sa sťahoval Júda, vo veľkom nevoľníctve; uprostred národov býva, spočinku nenachodí. Dochytili ho stíhači zbitého útrapami. 4 Cesty Siona smútia, že niet pútnikov na sviatky: brány má všetky spustnuté. Žalostia jeho kňazi, jeho panny sú skľúčené a on? - ach, trpko mu je! 5 Jeho odporci triumfujú, jeho nepriatelia sú šťastní, pretože Pán ho skľúčil pre množstvo jeho hriechov. Dietky mu ženie do zajatia pred sebou utláčateľ. 6 Sionskú dcéru opustila všetka jej nádhera, jej kniežatá sú sťa jelene, čo pastvu nenachodia, čo bezvládne sa vlečú pred tvárou stíhača. 7 Jeruzalem spomína na dni plaču a biedy, (na všetky svoje skvosty, ktoré mal od dávnych dní); keď mu ľud padal rukou nepriateľa a nemal pomocníka, nepriateľ sa naň díval, smial sa jeho záhube. 8 Pochybil Jeruzalem veľmi, preto sa stal odporným, opovrhli ním všetci ctitelia, keď uzreli jeho hanbu, on sám však vzdychá, odvracia sa preč. 9 Škvrny sú na jeho vlečkách, na následky si nespomenul a poklesol úžasne, nemá tešiteľa. "Na moju biedu pozri, Pane, nepriateľ ma, hľa, premohol!" 10 Jeho nepriateľ vystrel ruku na všetky jeho skvosty; hej, videl, ako do svätyne vniká mu ľud pohanský, ktorému zakázal si vkročiť do svojho zhromaždenia. 11 Všetok jeho ľud kvíli, hľadajú chlieb; svoje skvosty dali za jedlo, aby sa do nich vrátil život. "Pozriže, Pane, zhliadni, aký som znevážený." 12 "Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ, ktorým som postihnutý, ktorým ma poranil Pán v deň pále svojho hnevu! 13 Z výsosti poslal oheň do mojich kostí a pokarhal ma, pred moje nohy rozostrel sieť a nazad ma odohnal, spravil ma spustošeným, nemocným po celý deň. 14 Spriahnuté je jarmo mojich vín, sú popletené v jeho ruke, presahujú mi šiju, klesá mi sila. Pán ma vydal do rúk, nemôžem povstať. 15 Pán zavrhol všetkých vodcov v mojom strede, vyhlásil proti mne sviatok, aby zlomil moju mlaď. Pán šliapal v lise panenskú dcéru Júdovu. 16 Pre toto ja plačem, oko mi roní vlahu, lebo sa vzdialil ten, čo teší, čo by mi vrátil život. Moji synovia zhynuli, veď nepriateľ zvíťazil!" 17 Sion rozpína ruky, potešiteľa nemá. Pán vzbudil proti Jakubovi jeho susedných nepriateľov, i stal sa Jeruzalem medzi nimi odporným. 18 "On, Pán je spravodlivý, veď som vzdoroval jeho slovám. Počujže, každý národ, a pozri moju bolesť: panenky moje i junáci odišli do zajatia. 19 Volal som svojich milých, ale tí ma zradili; kňazi a moji starci zahynuli v meste, pretože si hľadali jedlo, aby si udržali život. 20 Pozriže, Pane, je mi krušno, búri sa moje vnútro, srdce sa vo mne zviera, hej, veľmi som sa vzpieral; meč zbíja vonku, vnútri mám tiež smrť. 21 Počuli, že ja vzdychám, potešiteľa nemám, odporci počuli moju skazu, tešili sa, že si ty konal, priviedol si ohlásený deň. Nech ich stihne to, čo mňa! 22 Nech príde k tebe všetka ich zlosť, potom však urob s nimi, ako si spravil so mnou pre všetky moje hriechy! Množstvo je mojich vzdychov a srdce mi je choré."