1. kapitola
Jonášov útek
1 Pán prehovoril k Jonášovi, synovi Amatiho, takto: 2 "Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu, že ich zloba vystúpila predo mňa." 3 Ale Jonáš vstal a chcel utiecť spred Pána do Taršišu; išiel do Joppe, kde našiel loď, ktorá išla do Taršišu, dal jej svoje plavné a nastúpil do nej, aby šiel s nimi do Taršišu spred Pána. 4 Ale Pán zoslal na more veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka a lodi hrozilo stroskotanie. 5 Námorníci sa báli a každý volal k svojmu bohu; náradie, ktoré bolo na lodi, pohádzali do mora, aby ju od neho odbremenili. Jonáš však zišiel do vnútra lode, ľahol si a spal. 6 Tu pristúpil k nemu veliteľ lode a povedal mu: "Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme." 7 I vraveli si druh druhovi: "Nože, hoďme žreb a dozvieme sa, pre koho nás stihlo toto nešťastie." Hodili teda žreb a žreb padol na Jonáša. 8 I spytovali sa ho: "Povedzže nám, prečo nás stihlo toto nešťastie? Čo máš za poslanie a odkiaľ ideš? Ktorá je tvoja vlasť a z ktorého si národa?" 9 Odpovedal im: "Hebrej som a som ctiteľ Pána, Boha nebies, ktorý učinil more a suchú zem." 10 Mužov pojal veľký strach a hovorili mu: "Čo si to urobil?" Chlapi totiž vedeli, že uteká spred Pána, lebo im to povedal. 11 Pýtali sa ho: "Čo máme s tebou urobiť, aby sa more pod nami utíšilo?" More sa totiž búrilo čoraz väčšmi. 12 Povedal im: "Chyťte ma a hoďte do mora, potom sa more pod vami utíši. Veď ja viem, že vás pre mňa zastihla táto veľká búrka." 13 Ale mužovia veslovali, aby sa priplavili naspäť k suchej zemi, no nemohli, pretože sa more pod nimi čoraz viac búrilo. 14 Preto volali k Pánovi: "Ach, Pane, nech nezahynieme pre život tohto človeka a neuvaľ na nás nevinnú krv! Veď ty si Pán a urobil si, ako sa ti páčilo." 15 I chytili Jonáša a hodili ho do mora, načo more prestalo zúriť. 16 Tu pojal mužov veľký strach pred Pánom a obetovali Pánovi obetu a zaviazali sa sľubmi.