2. kapitola

Druhá elégia

1 Ako len zatemnil svojím hnevom Pán dcéru Siona; pohodil z neba na zem okrasu Izraela, podnožia svojho si nevšimol v deň svojho hnevu.
2 Zničil Pán bez milosti všetky nivy Jakuba, v svojom hneve zlámal pevnosti Júdovej dcéry, zneuctil, hodil na zem jej ríšu a kniežatá. 3 V žeravom hneve zlámal všetku moc Izraela, svoju pravicu odtiahol späť pred tvárou nepriateľa, zahorel proti Jakubovi ako plameň, čo hlce dookola. 4 Kušu si šliapal sťa odporca, vzmužil sa ako nepriateľ; čo oku lahodilo, zabil všetko v šiatri dcéry sionskej. Ako oheň vylial svoj hnev ... 5 Rovný nepriateľovi bol Pán, zahubil Izrael, jeho paláce zničil všetky, zrúcal jeho pevnosti; v júdskej dcéry tak rozmnožil stenanie, stony. 6 Akoby bol sad, strhol mu plot, zničil jeho zbor, zabudnúť dal Pán na Sione sobotu a zbor, zavrhol v prudkom hneve kráľa i kňaza. 7 Odvrhol Pán svoj oltár, svätyňu si znesvätil, nepriateľovi vydal do rúk pevnosti jej palácov. Robili krik v dome Pánovom ako v deň zhromaždenia. 8 Rozváľať zamýšľal Pán hradby dcéry sionskej, roztiahol povraz, neodtiahol si ruky od ničenia; vrhol do žiaľu hradby aj múr, čo hynuli spolu. 9 Brány mu padli na zem, zničil a zlámal jeho závory, jeho kráľ aj kniežatá sú medzi národmi. Zákona nieto, prorokom tiež sa nedostalo videnie Pánovo. 10 Na zemi sedeli a zamĺkli sionské dcéry i starci. Na hlavu sypali si popol, odiali si vrecoviny; k zemi si ovesili hlavy panny Jeruzalema. 11 "Oči mám zoslabnuté od sĺz, vnútro mám rozbúrené, pečeň sa mi na zem rozteká pre skazu dcéry môjho ľudu, že nemluvňa i dojča hynú na uliciach mesta." 12 Vraveli svojim matkám: "Kdeže je obilie a víno?", keď ako prebodnuté mreli na uliciach mesta, keď si dušu vydýchli do lona svojich matiek. 13 K čomu ťa pripodobním? K čomu prirovnám, dcéra jeruzalemská? K čomu ťa primeriam? Ako ťa poteším, sionská dcéra, panna? Tvoja zlomenosť je veľká ako more, ktože ju zhojí? 14 Tvoji proroci videli tvoju márnosť a hlúposť, tvoj zločin neodhaľovali, aby ti obrátili osud, ale zreli ti zrenia daromné, klamné. 15 Tlieskajú nad tebou do dlaní všetci, čo idú cestou, kývajú hlavou, vypiskujú jeruzalemskú dcéru: "Toto je mesto vrcholnej vraj krásy a rozkoš celej zeme?" 16 ústa si otvárali proti tebe všetci tvoji odporci, pískali, škrípali zubami, vraveli: "Pohlťme ho! Toto je deň, čo sme čakali, dočkali, uvideli sme ho." 17 Spravil Pán, čo si zaumienil, splnil svoje slovo, ustanovené odpradávna. Strhol a neľutoval; nad tebou rozradostil nepriateľov, vztýčil roh svojich protivníkov. 18 Zo srdca volaj k Pánovi, sionská dcéra, panna; sťa potok nech ti tečú slzy vo dne i v noci; nedaj si odpočinku, nech ti neustáva zrenica! 19 Povstaňže, kvíľže v noci začiatkom nočných bdení; vylej si srdce ako vodu pred Pánovou tvárou, k nemu si dvíhaj ruky za život svojich detí, (ktoré hynú od hladu na rohoch všetkých ulíc). 20 Pohliadni, Pane, pozri, s kým si to tak naložil! Či majú ženy jesť vlastný plod? Dojčence, ktoré varovali? V Pánovej svätyni má byť zabitý kňaz i prorok? 21 Na zemi ležia na uliciach chlapček i starec, panenky moje, junáci tiež pod mečom padli. V deň svojho hnevu si zabíjal, porážal bez milosti. 22 Zvolal si ako v deň sviatočný proti mne hrôzy zo všetkých strán. V deň Pánovho hnevu neušiel nik, ani sa nezachránil. Tých, čo som láskal, vychovával, zničil môj nepriateľ.