Správa o činnosti Slovenskej biblickej spoločnosti

1. kapitola

1 Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.

Vedúca myšlienka spisu

2 Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.

Príroda vo svojom behu neustáva

3 Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?
4 (Jedno) pokolenie prichádza, (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky. 5 Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde. 6 Veje na juh a obráti sa na sever, v ustavičnom krúžení duje vietor a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia. 7 Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje. Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť, aby sa odtiaľ vydali na novú cestu. 8 Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu - vyrozprávať to nevládze nik. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním. 9 Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom. 10 Ak je niečo, o čom by človek povedal: "Pozri toto je niečo nové!", už to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. 11 Však na minulosť už niet spomienky a s budúcnosťou to bude tiež len tak. Nebude po nich spomienky u tých, čo budú nasledovať za nimi.

Nemá mnoho významu usilovať sa o múdrosť

12 Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.
13 A svojou mysľou som sa dal na to, že múdro preskúmam a vystopujem všetko, čo sa deje pod nebom. To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom, aby sa ním umárali. 14 Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, - ale to všetko je márnosť a honba za vetrom! 15 Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať. 16 Povedal som si v srdci: "Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti, moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti." 17 Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť. Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom. 18 Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.