7. kapitola

Biedy ľudského života

1 Či nie je vojnou život človeka na zemi a jeho dni dňami nádenníka?
2 Ako otrok, čo prahne po chládku, jak nádenník, čo čaká na zárobok, 3 tak aj ja mám šialivé mesiace a noci strastí odpočítavam. 4 Keď líham, vzdychám: Kedyže už vstanem? Keď vstávam, zasa: Kedy zotmie sa? A do súmraku iba zmietam sa. 5 Telo mi šatia červíky a chrasty a koža puká, rozpadáva sa. 6 Nad tkáčsky člnok mi dni ušli chytrejšie a tratia sa, nití nemajúc. 7 Však rozpomeň sa: Jak dych je môj život, viac moje oko blaho neuzrie. 8 Už nezočí ma toho zrak, čo vídal ma, obzrieš sa po mne, už ma nebude. 9 Jak mizne oblak, celkom porozchádza sa, tak nepríde späť, kto šiel do záhrobia, 10 už do svojho domu nikdy nevráti sa a jeho bydlo viac ho neuzrie.

Bez radosti a bez útechy

11 Nuž preto nechcem ústa držať na uzde a prehovorím v ducha súžení, ponariekam si v duše trpkosti.
12 Vari som ja more alebo morská obluda, že si nado mnou stráže postavil? 13 Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí, posteľ sa podelí so mnou o môj plač, 14 aj vtedy mi strach naháňaš snami a vo videniach desom stíhaš ma. 15 Preto si moja duša volí obesenie, radšej smrť než tie útrapy. 16 Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť, nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni.

Boh človeka navštevuje

17 Čože je človek, že si ho tak všímaš, že mávaš toľkú starosť o neho,
18 že ráno ho vyhľadávaš za ránom a skúšaš si ho každú chvíľočku? 19 Kedy už odvrátiš svoj pohľad odo mňa a dáš mi času slinu prehltnúť? 20 Čo hriechom robím tebe, strážca človeka? A prečo si si za cieľ zvolil mňa, že na ťarchu som sebe samému? 21 Prečo nestrpíš moje neprávosti a priestupky mi nechceš prehliadnuť? 22 Nuž do prachu sa teraz pohrúžim, budeš ma hľadať, no už ma nebude."