30. kapitola

Terajšie opovrhnutie

1 Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len, aj čo sú vekom mladší odo mňa; tí, ktorých otcov nedržal som za hodných ani stáda svojho psom ich prirovnať.
2 A rúk ich sila načo veru bola mi? Veď mohúcnosť ich celkom poklesla 3 i núdzou veľkou, hladom ukrutným: Tí obhrýzali v stepi trávy korienky, im matkou bola skaza, sama púšť. 4 V kroví si natrhali lobody a chlebom bol im koreň borievky. 5 Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj, jak na lupičov na nich kričali. 6 Iba do výmoľov sa mohli uchýliť a do dier zeme, do skalných jaskýň. 7 Nuž po húšťavách oni teda kvílili a krčili sa v kruhoch bodľačia, 8 tí zlosynovia, čo ani mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali. 9 A stal som sa im teraz piesňou posmešnou a som im veru porekadlom len. 10 Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou a nebáli sa pľuť mi do tváre. 11 Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal, a ten, čo uzdu z úst si vyhodil. 12 Už po pravici svedkovia sa dvíhajú a do slučky mi nohy lapajú i nasypali hrádzu proti mne. 13 Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť, a pochodujú, nik im nebráni. 14 Už prichádzajú sťaby šírym prielomom a sem sa rútia, krytí troskami. 15 Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné, aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú a ako oblak spása ušla mi.

Keď Pán navštevuje…

16 Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou a súženia dni zachvátili ma.
17 Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené a moje žily spánku nemajú. 18 On silou veľkou za šaty ma pridŕža, za golier plášťa pevne drží ma. 19 Ba do blata ma (ešte) uvrhol, že rovný som ja prachu, popolu. 20 Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš, hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš. 21 Ty veľmi krutým stávaš sa ver proti mne, mňa rukou silnou prenasleduješ. 22 Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša, a rozplývam sa v búrky prívaloch. 23 Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už, kde všetkých živých miesto schôdzky je.

Prečo tieto navštívenia?

24 Však na biedneho som ruku ja nevztiahol, keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.
25 Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké, duša mi s biednym sústrasť nemala? 26 Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie, svetlo som úfal, prikvitla však tma. 27 Hej, neprestajne vrú už moje útroby, dni súženia mne dostavili sa. 28 Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam a pred všetkými vstávam, nariekam. 29 Veď stal som sa už bratom samých šakalov a spoločníkom pštrosov (na púšti). 30 Už koža zo mňa odpadúva zhorená a horúčka mi kosti spálila. 31 Nuž moja lutna iba nárek (vydáva) a píšťala zas plač len hlasitý.