14. kapitola

Život ľudský je krátky

1 Veď človek, čo sa zrodil zo ženy, má dni krátke a plné lopoty,
2 jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne, jak keď tieň beží, nezastaví sa. 3 Ty svoje oko na neho otváraš a poháňaš ho na súd so sebou. 4 Kto z nečistého stvorí čisté? Nik ver. 5 Sú odmerané veľmi presne jeho dni a poznáš počet jeho mesiacov, dal si mu medze, neprekročí ich. 6 Nuž odvráť od neho svoj pohľad, nechaj ho, kým nezbaví sa svojho dňa ako nádenník. 7 Veď aj strom nádej máva a mládnik jeho skazu nevezme. 8 Ak korene mu zostarnú v zemi a jeho peň v prachu odumrie, 9 povyháňa, len čo cíti vodu, sťa byľ mladá vetvy vyženie. 10 No človek hynie, klesá bez vlády a ľudia zájdu - kde sa podejú? 11 Jak keby z mora vody vymizli a rieka klesla, vyschla nacelkom, 12 tak človek klesne, viac už nezdvihne sa, neprecitne, kým sa nerozpadne nebo, a nepreberie sa zo spánku.

Len Božie zmilovanie!

13 Hoc do podsvetia by si ma zavrhol, mňa nevšímal si, kým prejde ti hnev, len urči, kedy spomnieš si na mňa!
14 Ak človek zomrie, azda zas oživne? To by som vydržal celý čas lopoty, kým neprišla by za mňa výmena. 15 Ty predvoláš ma a ja ti odpoviem, až zažiadaš si dielo svojich rúk. 16 Ty teraz rátaš moje kroky, ale moje viny odpustíš. 17 Môj hriech bude zapečatený v mechu a moje poklesky vybieliš.

Pod údermi Pánovej ruky

18 Tak, ako kopec padne a rozsype sa a z miesta svojho skala pohne sa;
19 tak, ako voda rozhlodáva kameň a jej prívaly odplavujú prsť, tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč. 20 Ty dorážaš naň, kým sa nepominie, meníš mu výzor a posielaš ho preč. 21 Veď nevie ani, či má ctené deti, a nedozvie sa, ak sú tupené. 22 A jeho telo? Preň iba strasť zakúša. A jeho duša? Pre tú kvíli len."