19. kapitola

Červené more

1 Na bezbožných však neľútostný hnev dopadal až dokonca, bo predvídal budúce ich skutky,
2 totiž, že hoc sami nástojili na ich odchode a rýchle ich posielali preč, zmenia svoje zmýšľanie a prenasledovať ich budú. 3 Ešte boli zamestnaní smútočnými obradmi, ešte nariekali nad hrobmi zomrelých, keď sa ináč, nerozumne, rozhodli; a tých, ktorých úpenlivo posielali preč, prenasledovali ako utečencov. 4 Zaslúžený osud totiž poháňal ich k tomu koncu a dal im zabudnúť na to, čo sa prihodilo, aby doplnili trest, čo chyboval ich súženiam, 5 aby tvoj ľud prekonal (svoj) nevídaný prechod, tamtí však by našli neslýchanú smrť. 6 Lebo všetko tvorstvo sa pretváralo znova vo svojej podstate, aby poslúchalo celkom osobitné príkazy, aby tvoje deti boli zachované neporušene. 7 Bolo vidieť oblak, ktorý zatieňoval tábor, a tam, kde prv voda bola, vynoriť sa suchú zem, nehatenú cestu z Červeného mora, zeleňajúcu sa pažiť z prúdu dravého; 8 a keď cez ňu prešli, celý národ rukou tvojou chránený, uvideli neslýchané zázraky. 9 Veď sa pásli ako paripy, poskakovali jak baránky a teba velebili, Pane, ako svojho záchrancu. 10 Veď sa ešte pamätali na to, čo sa stalo, pokiaľ boli v cudzine, ako muchy neliahli sa zo zvierat, lež zo zeme a jak miesto vodných zvierat vychrlila rieka množstvo žiab. 11 Neskôr videli i nový spôsob vzniku vtákov, keď ich zmohla žiadostivosť bažiť po lahôdkach, 12 pretože k ich ukojeniu jarabice vystúpili z mora. 13 Ale tresty na hriešnikov neprišli bez predchádzajúcich výstrah strašným blýskaním. 14 Spravodlivo veru znášali trest za svoju zločinnosť, lebo veľmi rozhorčenou nenávisťou správali sa voči cudzincom. Tamtí totiž iba odopreli prijať neznámych, čo prišli k nim, títo si podrobovali za otrokov hostí, ktorí im dobro preukázali. 15 A to nie je všetko! Lebo - za čo dozaista s ohľadom potrestaní budú - tamtí prijali hneď od začiatku cudzích nepriateľsky, 16 títo však ich prijímali s oslavou, a keď im už zaistili práva občianske, utlačovali ich preukrutnými robotami. 17 Teraz boli bití slepotou takisto ako tamtí pri dverách spravodlivého, keď boli zahalení nepreniknuteľnou tmou a keď každý hľadal prístup k svojim dverám.

Doslov

18 Veď sa živly pretvárajú samy v sebe, ako tóny na citare menia druh nápevu, ale ich zvuk ostáva vždy rovnaký. Pozorovaním sa toto môže nepochybne porozumieť z toho, čo sa stalo.
19 Lebo živočíchy suchozemské premieňali sa na vodné živočíchy a čo prv plávali, vychádzali na zem. 20 Oheň prevyšoval svoju vlastnú silu vo vode, a voda zabúdala na svoju hasivosť. 21 Plamene zas nestravovali krehké telá zvierat, ktoré sa do nich dostali, ani sa neroztápal tak ľahko roztopiteľný nebeský pokrm, ľadu podobný. 22 Lebo vo všetkom si, Pane, povýšil a oslávil svoj ľud, neopustil si ho, ale vždy a všade si mu pomáhal.