17. kapitola

Rana tmy a ohnivý stĺp

1 Lebo veľké sú a nevyspytateľné tvoje súdy. Preto poblúdili duše neukáznené.
2 Pohanom totiž, čo sa domnievali, že svätý ľud môžu držať v porobe, bolo treba ležať obklopeným tmou a poviazaným dlhou nocou, uväzneným pod svojimi strechami a vylúčeným z večnej prozreteľnosti. 3 Kým sa totiž nazdávali, že sú so svojimi skrytými hriechmi schovaní pod tmavým závojom zabudnutia, boli rozohnaní, predesení hrozne, príšerami strašení. 4 Ani najtajnejší kútik, v ktorom boli skrytí, neochraňoval ich od strachu, lebo ich obkľučovali zvuky desivé. Aj temné postavy zjavovali sa im so zachmúrenými tvárami. 5 Nijaká moc ohňa im nemohla dať svetlo, ani bleskotné hviezd plamene nevedeli osvetliť tú hroznú noc. 6 Svietil im len oheň, horiaci sám od seba a plný postrachu. Keď tento zjav zmizol, v hrôze pokladali to, čo videli, ešte za horšie, než bolo. 7 Hókusy ich čarodejníckeho umenia tu boli bezmocné, hanebne sa osvedčila skúška pre ich chvastanie sa vedou. 8 Lebo tí, čo sľúbili, že z chorej duše vypudia i strach, i zmätok, na smiešny strach ochoreli sami. 9 I keď ich nestrašilo nič také hrozné, boli takí poplašení prebehnutím hávede a hadím sipotom, 10 že sa temer zachádzali od hrôzy. Neodvážili sa ani hľadieť do vzduchu, ktorému sa predsa nedá vyhnúť nijako. 11 Zloba sama o sebe je zbabelá. Dokazuje to tým, že sama sa odsúdi. Vždy si domýšľa to najhoršie pod nátlakom zlého svedomia. 12 Báť sa totiž nie je iné, ako vzdať sa prostriedkov, čo poskytuje zdravá úvaha. 13 Čím menšia je vnútri nádej na pomoc, tým väčšie trápenie vidí strach pre neznalosť príčiny. 14 Tí však, ktorí onej noci, ozaj bezmocnej, ktorá prišla z hĺbok bezmocného podsvetia, spali spánkom rovnakým, 15 boli jednak prenasledovaní strašnými prízrakmi, jednak boli ochromení malomyseľnosťou, lebo ich náhle a nečakane strach zachvátil. 16 Takto teda každý klesol tam, kde bol, zavretý bol ako väzeň do žalára bez závor. 17 Či už to bol roľník a či pastier, alebo v samote zamestnaný robotník, musel sa podrobiť nevyhnutnej nutnosti, prekvapený temnotou. 18 Všetci boli jednou reťazou tmy spútaní. Či to bol šelestiaci van vetra, či ladný spev vtáčat v húšti konárov, či huk prudko valiacej sa vody 19 a či hrozný hrmot rútiacich sa skál, abo neviditeľný beh skákajúcej zveri, či ryk šeliem revúcich, a či z horských dutín ozývajúca sa ozvena - všetko naplňovalo ich ľakom ochromujúcim. 20 Lebo celý svet bol ožiarený jasným svetlom a nehatene mohol venovať sa prácam; 21 iba nad nimi sa prestierala ťažká noc, obraz temnôt, ktoré ich raz mali pohltiť. Sami si však boli väčšmi na ťarchu než táto tma.