1. kapitola
1 Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme. Všetko zemské je márne
2 Márnosť nad márnosti - hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. 3 Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom? 4 Pokolenie odchádza a druhé prichádza, ale zem stojí naveky. 5 Slnko vychodí, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, kde znova vychádza. 6 Vietor duje k juhu a obracia sa na sever, stále krúžiac veje a vo svojom kolobehu sa vracia. 7 Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nenaplní; potoky sa vracajú na miesto, kam tečú. 8 Všetko je plné trudu, nikto to nemôže vysloviť; oko sa nikdy do sýtosti nenadíva, ucho sa nikdy dosť nenapočúva. 9 Čo bolo, bude zase, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod slnkom. 10 Je niečo, o čom možno povedať: Pozri, to je niečo nové? Dávno to bolo, vo vekoch, ktoré boli pred nami. 11 Niet pamiatky po prvotných veciach, ani na neskoršie, čo nastanú, nebudú mať spomienky tí, ktorí budú neskôr. Snaha po múdrosti je márna
12 Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. 13 Zaumienil som si múdrosťou vypátrať a vyskúmať všetko, čo sa deje pod nebom. Ťažkú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali. 14 Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, a hľa - všetko to je márnosť a honba za vetrom. 15 Krivé nemožno narovnať, a čo chýba, nemožno spočítať. 16 Povedal som si: Nadobudol som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou boli v Jeruzaleme, a moje srdce zakúsilo mnoho múdrosti a poznania. 17 Zaumienil som si poznávať múdrosť a poznať pochabosť a bláznovstvo. Spoznal som, že aj to je len honba za vetrom. 18 Lebo kde je mnoho múdrosti, tam je mnoho mrzutosti, a kto rozmnožuje poznanie, rozmnožuje bolesť.