17. kapitola
Boh je Jóbovi zárukou spravodlivosti
1 Môj duch je zlomený, moje dni vyhasli, ostáva mi len hrob. 2 Veru, posmech je mojím údelom, a moje oči sa unavili ich spurnosťou. 3 U seba zlož za mňa záloh! Kto iný by mi podal ruku? 4 Lebo Ty si im zastrel myseľ, aby nechápali, preto ich ani nevyvýšiš. 5 Kým niekto kvôli podielu udáva priateľov, oči jeho synov slabnú. 6 Urobil ma príslovím pre ľudí a predo mnou si odpľúvajú. 7 Oko sa mi kalí od príkoria a všetky moje údy sú sťa tieň. 8 Poctiví žasnú nad tým a nevinný sa rozhorčuje nad bohorúhačom. 9 Spravodlivý sa drží svojej cesty; kto má čisté ruky, silnie stále viac. 10 Vy však poďte sem znova všetci, i keď múdreho medzi vami nenájdem. 11 Moje dni uplynuli; zničené sú moje plány, nádeje môjho srdca. 12 Obracajú mi noc na deň: svetlo je vraj bližšie ako tma. 13 Či môžem dúfať? Podsvetie mi bude domom; vo tme usteliem si lôžko; 14 hrobovej jame poviem: Ty si môj otec! a červom: Matka a sestra moja! 15 Kde je teda moja nádej? Kto uzrie splnenie mojej nádeje? 16 Zostúpia so mnou do podsvetia, ak spolu klesneme do prachu.