Predchádzajúca kapitola

6. kapitola

Náboženské prenasledovanie

1 Onedlho kráľ poslal jedného starého Aténčana, ktorý mal prinútiť Židov, aby sa odvrátili od zákonov otcov a aby už nežili podľa Božích zákonov. 2 Mali znesvätiť aj jeruzalemský chrám a premenovať ho na chrám Dia Olympského. Chrám na Gerizíme mal vzhľadom na pohostinnosť miestnych obyvateľov premenovať na chrám Dia Pohostinného. 3 Také stupňovanie zloby bolo ťažko znesiteľné, ba odporné všetkým ľuďom. 4 Veď pohania naplnili chrám neviazanosťou a výstrednosťami, keď sa tam bavili so smilnicami, na svätých nádvoriach sa stýkali so ženami a do chrámu vnášali to, čo bolo neprístojné. 5 Obetný oltár bol preplnený zakázanými vecami, čo bolo v rozpore so zákonom. 6 Nebolo možné svätiť sobotu ani zachovávať otcovské sviatky, ba ani sa hlásiť k tomu, že je niekto Žid. 7 S krutým násilím nahnali ľudí každý mesiac na obetnú hostinu, ktorá sa konala v deň kráľových narodenín. Keď nadišiel sviatok Dionýzií, nútili aj ich oslavovať Dionýza a chodiť v sprievodoch s brečtanovými vencami na hlave. 8 Z podnetu Ptolemaia vyšiel príkaz pre pridružené grécke mestá, aby voči Židom uplatňovali taký istý postup a aby konali aj obetné hostiny. 9 Tých, čo sa zdráhali prejsť na grécke obyčaje, mali zabiť. Na prvý pohľad bolo vidieť, aké úbohé pomery nastali. 10 Napríklad dve ženy boli predvedené pred súd za to, že dali obrezať svoje deti. Batoľatá im zavesili na prsia, verejne ich vodili po meste a potom zhodili z hradieb. 11 Iní zbehli do blízkych jaskýň, aby tam v skrytosti slávili siedmy deň, ale ktosi ich udal Filipovi a spoločne ich zaživa upálili, pretože sa z úcty voči sviatočnému dňu odmietli brániť. 12 Napomínam teda tých, ktorým sa táto kniha dostane do rúk, aby neklesali na mysli pre nešťastia, ale aby pochopili, že tieto tresty nemali náš rod zničiť, ale vychovať. 13 Naozaj je znakom veľkej dobroty voči bezbožným, že nie sú ponechaní nerušene dlhý čas, ale že ich hneď stihne trest. 14 Lebo Pán nevykonáva súd nad nami tak ako nad inými národmi. Voči nim ostáva dlho zhovievavý, kým nenaplnia mieru svojich hriechov, a až potom ich potrestá. Voči nám sa rozhodol nebyť takýto, 15 aby nás netrestal prineskoro, keď už vo svojich hriechoch dospejeme ku krajnému bodu. 16 Nám vôbec neodníma svoje milosrdenstvo. Aj keď nás vychováva trápením, svoj ľud však neopustí. 17 Toto treba povedať, aby sme sa spamätali. — Po tomto malom odbočení pokračujeme však v rozprávaní.

Príklad verného Eleazára

18 Istého Eleazára, jedného z popredných zákonníkov, muža už v pokročilom veku, no s krásnym výzorom v tvári, prinútili otvoriť ústa a jesť bravčové mäso. 19 On však chcel radšej prijať čestnú smrť ako život v hanbe. Dobrovoľne vystúpil na popravisko, 20 vypľul to a tým dal primeraný príklad tým, čo sa napriek svojej láske k životu vytrvalo bránili ochutnať nedovolené. 21 Tí, čo boli ustanovení, aby dozerali nad vykonaním tejto nezákonnej obetnej hostiny, dávno poznali tohto muža. Preto ho odviedli bokom a potajomky ho nahovárali, aby si dal priniesť mäso, aké smie jesť, aby si ho sám pripravil a pritom predstieral, že je mäso z obiet, ktoré prikázal kráľ. 22 Týmto činom sa vyhne smrti. Vzhľadom na staré vzájomné priateľstvo s ním budú zaobchádzať ľudsky. 23 Ale on urobil vznešené rozhodnutie primerané jeho veku a úctyhodnej starobe, bohatým a nádherným šedinám a príkladnému životu už od detstva, ale predovšetkým to zodpovedalo svätému a Bohom nariadenému zachovávaniu zákona. Vyhlásil, že radšej hneď pôjde do podsvetia: 24 „Veď v našom veku sa nepatrí počínať si pokrytecky, lebo mnohí mladí by si mohli myslieť, že deväťdesiatročný Eleazár odpadol a prešiel k cudziemu náboženstvu. 25 Aj oni by boli uvedení do bludu mojím prostredníctvom, pre moje pokrytectvo, a to pre krátky a pominuteľný čas života. Svojej starobe by som však spôsobil hanbu a poškvrnu. 26 Lebo ak sa aj vyhnem trestu, ktorý mi teraz hrozí od ľudí, neujdem ani živý, ani mŕtvy pred rukou Všemohúceho. 27 Preto sa teraz mužne rozlúčim so životom a ukážem sa hodným svojej staroby. 28 Mladým tak zanechám šľachetný príklad, ako sa odvážne a správne zomiera za úctyhodné a sväté zákony.“ Keď to povedal, hneď išiel na popravisko. 29 Tí, čo sa krátko predtým správali voči nemu láskavo, po jeho slovách sa odrazu zmenili a rozzúrili sa, lebo to chápali ako prejav šialenstva. 30 Keď už pod ranami umieral, uprostred stonania povedal: „Pán vo svojej svätej múdrosti dobre vie, že znášam na tele kruté bolesti bičovania napriek tomu, že som mohol uniknúť smrti. Ale vo svojej duši to ochotne znášam z bázne voči nemu.“ 31 Takto umrel. Nielen mladým ľuďom, ale aj väčšine národa dal príklad hrdinstva vlastnou smrťou a zanechal pamiatku opravdivej cnosti.