Predchádzajúca kapitola

15. kapitola

Nikanorova pýcha

1 Keď sa Nikanor dozvedel, že Júdovi stúpenci sa zdržiavajú v osadách na území Samárie, usúdil, že bude pre neho celkom bezpečné napadnúť ich v deň odpočinku. 2 No Židia, ktorí boli z donútenia v jeho sprievode, mu hovorili: „Nezahub ich takto surovo a barbarsky! Rešpektuj deň, ktorý osobitne vyznačil cťou a svätosťou ten, ktorý všetko vidí.“ 3 No ten trojnásobne prekliaty ničomník sa spýtal: „Vari jestvuje na nebi nejaký vládca, ktorý prikázal svätiť sobotný deň?“ 4 Oni mu jasne povedali: „Áno, živý Pán. On sám, Vládca v nebi, prikázal zachovávať siedmy deň.“ 5 On však odvetil: „Ja som zasa vládca na zemi a prikazujem chopiť sa zbraní a byť kráľovi plne k službám.“ Napriek tomu nebol schopný vykonať svoj krutý zámer.

Júdov sen

6 Nikanor sa vo svojej veľkej pýche vystatoval a pomýšľal na to, že postaví verejný pamätník víťazstva nad Júdovými mužmi. 7 Makabejec však neprestával dúfať a v hlbokej nádeji sa spoliehal na Pánovu pomoc. 8 Povzbudzoval svojich, aby nemali strach z útoku pohanov, aby pamätali, koľkokrát sa im už dostalo pomoci z neba. Nech aj teraz očakávajú víťazstvo, ktoré im udelí Všemohúci. 9 Upokojoval ich slovami Zákona a Prorokov, pripomenul im boje, ktoré už vybojovali, a tak vystupňoval ich odvahu. 10 Keď v nich prebudil oduševnenie, posmeľoval ich ešte ďalej: poukazoval na to, ako pohania nedodržiavajú zmluvy a porušujú prísahy. 11 Každého z nich vyzbrojil nie istotou, ktorú poskytujú štíty a oštepy, ale tým, že im dobrými slovami dodával odvahu. Okrem toho im vyrozprával sen, naozaj vierohodné videnie v bdelom stave, ktoré všetkých potešilo. 12 Videl toto: Ukázal sa mu niekdajší veľkňaz Oniáš, vznešený a dobrý muž, skromného vystupovania, miernych spôsobov, uhladený v reči, ktorý od detstva pestoval cnosť každého druhu. Videl ho, ako vystiera ruky a modlí sa za židovskú pospolitosť. 13 Potom sa mu zjavil iný muž, nápadne bielovlasý a velebný, ktorého obklopovala zázračná a veľkolepá vznešenosť. 14 Nato sa ujal Oniáš slova a povedal: „To je priateľ našich bratov, ktorý sa veľa modlí za národ a za sväté mesto — Boží prorok Jeremiáš.“ 15 Potom Jeremiáš vystrel pravicu a odovzdal Júdovi zlatý meč so slovami: 16 „Prijmi tento svätý meč ako dar od Boha. Ním premôžeš nepriateľov.“ 17 Takéto naozaj krásne Júdove slová podnietili duše mládencov k udatnosti a vliali im mužnú odvahu a povzbudili ich. Odhodlali sa, že nebudú viesť zdĺhavú vojnu, ale že chrabro udrú a s nasadením všetkých síl v boji muža proti mužovi rozhodnú o všetkom, lebo bolo ohrozené aj mesto, aj náboženstvo, aj chrám. 18 Strach mali aj o ženy, deti, ako aj o bratov a príbuzných, ale najviac a predovšetkým ich trápil strach o svätý chrám. 19 Tí, čo ostali v meste, cítili nemalú úzkosť, lebo mali obavu zo zrážky na otvorenom mieste. 20 Všetci očakávali rozhodnutie, ktoré malo prísť. Nepriatelia už sústredili svoje sily, zoradili vojsko do šíku, rozostavili zvieratá na vhodné miesta a jazdu umiestnili na krídla.

Júdova modlitba

21 Keď Makabejec zbadal príchod takého množstva vyzbrojeného zbraňami rozličného druhu a zúrivosť slonov, vystrel ruky k nebu a vzýval Pána, ktorý robí divy. Vedel totiž, že nezáleží na zbraniach, ale na tom, že ak usúdi Pán, zabezpečí víťazstvo tým, ktorých uzná za hodných. 22 V modlitbe ho vzýval takto: „Pane, ty si poslal svojho anjela za vlády judského kráľa Chizkiju a on zahubil stoosemdesiatpäťtisíc mužov zo Sancheríbovho tábora. 23 Aj teraz, Vládca nebies, pošli dobrého anjela pred nami, aby vzbudil strach a hrôzu. 24 Kiež tvoje mocné rameno rozdrví tých, čo s rúhaním tiahnu proti tvojmu svätému ľudu.“ Týmito slovami skončil.

Nikanorova smrť

25 Nikanorovo vojsko postupovalo za zvukov trúb a bojových piesní. 26 Júdovi muži sa vrhli na nepriateľov so vzývaním Boha a s modlitbami. 27 Rukami bojovali, v srdciach sa modlili k Bohu a tak pozabíjali nie menej ako tridsaťpäťtisíc nepriateľov a veľmi sa tešili zo zjavného Božieho zásahu. 28 Keď sa boj skončil a naradostení sa vracali, zistili, že Nikanor padol v plnej zbroji. 29 Tu sa strhol radostný krik a velebili Vládcu rečou svojich otcov. 30 Júda, ktorý bol telom i dušou vždy a všade prvým bojovníkom za svojich spoluobčanov a od mladosti verne zachoval oddanosť k ľuďom svojho národa, vydal rozkaz, aby Nikanorovi odťali hlavu a ruku až po plece a zaniesli to do Jeruzalema. 31 Keď ta prišiel, zvolal ľudí svojho národa, pred obetný oltár postavil kňazov a poslal aj po tých, čo boli v pevnosti. 32 Nato ukázal hlavu bohorúhača Nikanora a ruku toho ničomníka, ktorú vo svojej veľkej pýche vystrel proti svätému príbytku Všemohúceho. 33 Jazyk bezbožného Nikanora dal vyrezať, rozsekať na kúsky a hodiť vtákom za pokrm. Rameno dal zavesiť pred chrám ako znamenie trestu za nerozumnosť. 34 Vtedy všetci, obrátení k nebu, takto velebili Pána, ktorý zjavil svoju moc: „Požehnaný, ktorý zachoval svoje miesto nepoškvrnené.“ 35 Júda vyvesil odťatú Nikanorovu hlavu na hradný múr na všetkým viditeľné a jasné znamenie Pánovej moci. 36 Všetci sa verejným hlasovaním jednomyseľne uzniesli, že nikdy nepripustia, aby tento deň upadol do zabudnutia, a že ho budú svätiť trinásteho dňa dvanásteho mesiaca, ktorý sa po sýrsky volá adár, teda deň pred Mardochejovým sviatkom.

Doslov

37 Takto sa to teda skončilo s Nikanorom. Keďže od tých čias je mesto v moci Hebrejov, aj ja tu končím svoje rozprávanie. 38 Ak je zostavené pútavo a výstižne, dosiahol som, čo som zamýšľal. Ak je však jednoduché a priemerné, aj tak som urobil, čo bolo v mojich silách. 39 Piť samé víno alebo samú vodu je odporné, ale víno zmiešané s vodou chutí lahodne a pôsobí radostnú náladu, nech takisto potešia moje usporiadané slová uši tých, čo si vypočujú toto rozprávanie. A týmto končím.