7. kapitola
1 Či údelom človeka na zemi nie je borba? Dni jeho nie sú podobné dňom nádenníka? 2 Je ako otrok, ktorý dychtí po chládku, ako nádenník, čo čaká na zárobok. 3 Tak som zdedil mesiace sklamania a noci útrap sú mi pridané. 4 Keď si líham, vravím: Kedy budem môcť vstať? Ak sa pretiahne večer, dosť sa nazmietam do úsvitu. 5 Telo mám pokryté červami a kôrou z prachu, koža mi tvrdne a puká. 6 Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a miznú bez nádeje. 7 Rozpomeň sa, že môj život je len vánok, moje oko neuvidí znova, čo je dobré. 8 Neuzrie ma už oko, ktoré ma (teraz) vidí. Tvoje oči sa budú upierať na mňa, ale mňa nebude. 9 Oblak zmizol a zašiel; tak nevyjde zo záhrobia ten, kto tam zostúpi. 10 Nevráti sa už do svojho domu, ani jeho miesto ho už nepozná. 11 Preto nebudem krotiť svoje ústa, vravieť chcem v úzkosti svojho ducha, ponosovať sa budem so zatrpknutou dušou. 12 Som azda morom alebo morským drakom, že staviaš stráž proti mne? 13 Keď si poviem: Útechu mi dá moja posteľ a moje lôžko ponesie môj nárek, 14 vtedy ma strašíš snami a vidinami ma ľakáš. 15 Radšej by som si volil udusenie a smrť namiesto mojich bolestí. 16 Opovrhujem tým. Nebudem večne žiť. Nechaj ma, lebo moje dni sú vánkom! 17 Čo je človek, že si ho tak veľmi ceníš, že mu venuješ pozornosť? 18 Že ho navštevuješ každé ráno a skúšaš ho každú chvíľu? 19 Dokedy ma neprestaneš sledovať a nedovolíš prehltnúť mi slinu? 20 Ak hreším, čo spôsobím tým Tebe, Ty strážca ľudí? Prečo si mňa vystavil za cieľ útoku, takže som sa stal sám sebe bremenom? 21 Prečo mi neodpustíš priestupok a neprepáčiš vinu? Teraz si už ľahnem do prachu, hľadať ma budeš, ale mňa nebude.