4. kapitola
1 Ak sa chceš obrátiť, Izrael - znie výrok Hospodinov - navráť sa ku mne! A ak odstrániš svoje ohavnosti spredo mňa, a nebudeš blúdiť, 2 ale budeš prisahať: Na živého Hospodina! úprimne, pravdivo a spravodlivo - vtedy sa Ním budú žehnať národy a budú sa Ním chváliť. 3 Lebo takto vraví Hospodin mužom Júdu a Jeruzalema: Preorte si úhor a nesejte do tŕnia! 4 Obrežte sa Hospodinovi, odstráňte predkožku svojho srdca, mužovia Júdu a občania Jeruzalema, aby nevyšľahol môj hnev ako oheň a nehorel neuhasiteľne pre vaše zlé skutky. Nebezpečie zo severu
5 Oznámte v Judsku, rozhláste v Jeruzaleme a vravte: Zatrúbte na trúbu v krajine, na plné hrdlo volajte a vravte: Zhromaždite sa a poďme do ohradených miest! 6 Vztýčte zástavu na Sion! Utečte do bezpečia, nestojte, lebo od severu privediem pohromu a veľkú skazu. 7 Zo svojej húšťavy vystúpil lev a zhubca národov sa pohol, vyšiel zo svojho miesta, aby z tvojej krajiny urobil púšť. Tvoje mestá sa rozpadnú, budú bez obyvateľov. 8 Preto pripášte si vrecovinu, nariekajte a kvíľte, lebo pálčivý hnev Hospodinov sa neodvrátil od nás. 9 V ten deň - znie výrok Hospodinov - zmizne odvaha kráľa aj odvaha kniežat, predesení budú kňazi a proroci užasnú. 10 Vtedy povedia: Ach, Hospodine, Pane, naozaj veľmi sa sklamal tento ľud a Jeruzalem, keď si hovoril: Budete mať pokoj! a zatiaľ meč siaha na život. 11 V tom čase povedia tomuto ľudu a Jeruzalemu: Horúci vietor z holí valí sa z púšte priamo k dcére môjho ľudu, nie, aby previal a precúdil. 12 Vietor prisilný to pre nich; na môj rozkaz príde. Teraz aj ja vynesiem rozsudky nad nimi! 13 Zdvihne sa ako oblaky a jeho vozy ako povíchrica, jeho kone sú rýchlejšie ako orly; beda nám; sme zničení! 14 Umy si srdce od zla, Jeruzalem, aby si sa zachránil. Dokedy budeš prechovávať v sebe svoje nešľachetné úmysly? 15 Veď počuj! Z Dánu podávajú správu a skazu hlásajú z pohoria Efrajim. 16 Pripomínajte národom, zvestujte Jeruzalemu: Obliehatelia prichádzajú z ďalekej krajiny a ozývajú sa proti mestám judským. 17 Sťa poľní strážcovia sú okolo neho, lebo mne sa priečil - znie výrok Hospodinov. 18 Tvoje cesty a tvoje skutky ti to spôsobili, pre tvoje zlo je to trpké a zachvacuje ti to srdce. Prorok žalostí nad skazou krajiny
19 Hruď moja, hruď moja, bolesťou sa zvíjam! Ó, steny môjho srdca! Srdce sa vo mne búri, nemôžem mlčať, lebo ja počujem zvuk trúby, vojnový poplach. 20 Skazu za skazou hlásia, lebo hynie celá krajina; zrazu pustnú moje šiatre, v okamihu moje stanové závesy. 21 Dokedy mám vidieť zástavu a počuť hlahol trúby? 22 Veď bláznivý je môj ľud, nepoznáva ma. Sú to pochabí synovia, a nie sú rozumní. Múdri sú na to, aby zle robili, ale dobre konať nevedia. Koniec všetkého
23 Pozrel som na zem, a hľa, beztvárna je a pustá; aj na nebesá, ale ich svetla nebolo. 24 Pozrel som na vrchy, a hľa, chveli sa, i všetky kopce sa klátili. 25 Pozrel som, a hľa, nebolo človeka, a všetko nebeské vtáctvo uletelo. 26 Pozrel som, a hľa, ovocný sad bol púšťou a všetky jeho mestá sa zrúcali pred Hospodinom, pred Jeho pálčivým hnevom. 27 Lebo takto vraví Hospodin: Pustatinou bude celá krajina, ale úplne ju nezničím. 28 Pre toto trúchliť bude zem a hore sčernejú nebesá, lebo som vyriekol, čo zamýšľam, neľutujem to, ani neodstúpim od toho. 29 Pred hrmotom jazdcov a lukostrelcov uteká celé mesto; vchádzajú do húštin a vystupujú na bralá. Všetky mestá sú opustené a nikto nebýva v nich. 30 Ale ty, spustošená, čo chceš robiť, že sa obliekaš do purpuru, že sa prizdobuješ zlatým skvostom, že si zväčšuješ oči líčidlom? Darmo sa krášliš, milenci tebou pohŕdajú, siahajú ti na život. 31 Lebo počujem akoby krik rodičky, úzkostný nárek akoby prvorodičky, krik dcéry Sion, ktorá vzdychá, zalamuje rukami: Beda mi, omdlievam pred vrahmi.